Cesta orlích pier - woodcraft pre dospelých

Hľadanie studne

Som príslušník generácie, ktorá sa do aktívneho kontaktu s woodcraftom dostala až tesne pred rokom 1990. Vtedy sme s priateľmi, s ktorými sme sa poznali z trampských chodníkov, založili kmeň Ďaleká cesta. Krátko nato sa v Československu obnovila činnosť Ligy lesnej múdrosti a my sme sa stali jej členmi.

Za normálnych okolností získava záujemca o cestu lesnej múdrosti základné informácie, teoretické vedomosti i praktické návyky od skúsenejších, zväčša starších woodcrafterov, keď je ešte v detskom či tínedžerskom veku a jeho osobnosť a spôsob videnia sveta sa dá formovať.

My sme sa k woodcraftu dostali až ako dospelí. Woodcrafterská organizácia sa len rozbiehala, sami sme boli spolutvorcami tohto procesu na Slovensku. Starších woodcrafterov, či iné vhodné vzory sme skoro nepoznali, pre inšpiráciu sme chodili za rieku Moravu, alebo si razili vlastnú cestu. Nasledujúce poznámky sú preto zmesou skúseností a postrehov woodcrafterského „samorasta“, nadobudnutých za 20 rokov praktizovania „dospeláckeho“ woodcraftu v slovenských podmienkach.

Zasväcovací chodník

Vstup do sveta woodcraftu obvykle vedie cez iniciačnú bránu, zvanú Zasväcovací chodník. Jeho účelom je otestovať schopnosti záujemcu o lesnú múdrosť a zároveň ho pripraviť na vstup do spoločenstva woodcrafterov.

Plnenie Zasväcovacieho chodníka dospelým človekom, ktorý má možno už dlhoročné skúsenosti s pobytom v prírode, môže priniesť veselé, no aj dosť citlivé situácie. Stane sa napríklad, že splnenie podmienok posudzuje člen Rady orlích pier, ktorý je značne mladší. Alebo taký, ktorý s posudzovanou aktivitou nemá vlastnú skúsenosť, zato však plno kritických pripomienok.

Vtedy záleží na samotnom adeptovi, aby nebol nadmerne urážlivý, vzťahovačný, aby dokázal stráviť prípadnú kritiku. A tiež na náčelníkovi, ktorý o náplni a množstve stôp chodníka rozhoduje. Ten má vopred posúdiť, či je naozaj potrebné, aby hľadač lesnej múdrosti plnil všetky, alebo len niektoré stopy Zasväcovacieho chodníka - vhodne zvolené s ohľadom na jeho charakter, sklony, skúsenosti, slabé miesta.

Plnenie orlích pier

Po absolvovaní Zasväcovacieho chodníka a prijatí do Ligy lesnej múdrosti začne člen spravidla plniť činy, za ktoré, po ich schválení Radou orlích pier, získava orlie perá. Tie sa mu slávnostne udeľujú na sneme pred zrakmi jeho druhov. U detí je to jasné: na celý proces plnenia a udeľovania orlích pier dohliadajú a riadia ho dospelí woodcrafteri, členovia tzv. Veľkej lóže. Ako to s plnením orlích pier vyzerá u dospelých?

Keď s plnením orlích pier začínajú dospelí, je vhodné už na začiatku jasne vyznačiť štartovaciu čiaru – určiť jasné pravidlá. Mnohé výkony môžu mať totiž splnené z minulosti, prípadne požadujú uznať také, ktoré im nemá kto dosvedčiť a sami uvádzajú rozporuplné údaje.

Na samom začiatku Stúpania na Horu sme si v kmeni povedali, že priznávať budeme iba tie činy, ktoré sme začali plniť po vstupe do Ligy. V odôvodnených, no veľmi zriedkavých prípadoch, môže Rada orlích pier schváliť aj výnimku: keď ide o čin, ktorý sa dá už len ťažko zopakovať, alebo je súčasťou „viaczložkového činu“ (napr. tábor v 8 rôznych krajinách, kúp sa v 100 riekach a jazerách...).

Ukázalo sa, aké dôležité je vhodné zloženie „výboru pre pocty“, teda Rady orlích pier. Tvoriť ju majú woodcrafteri s najvyšším počtom orlích pier, s najvyššími titulmi. Zároveň by to však mali byť osobnosti s vlastnosťami ako je ohľaduplnosť, trpezlivosť, schopnosť počúvať, takt, empatia... Necitlivé zamietnutie, či posmech môže v žiadateľovi o udelenie orlieho pera vyvolať dlhodobú, či trvalú nechuť k plneniu a priznávaniu činov.

U dospelých woodcrafterov hrá dôležitú úlohu motivácia. Pohľad na orlími perami posiatu šerpu svojho druha môže v niekom prebudiť súťaživosť, vo woodcrafte však súťažíme hlavne sami so sebou, so svojou pohodlnosťou a nedokonalosťou. Ale čo keď niekto potrebu stúpať na Horu nepociťuje? Poznám členov Ligy, ktorí sú uznávanými odborníkmi napr. v zoológii či botanike, no doteraz nepožiadali o uznanie činov či majstrovstiev z tejto oblasti.

Môže potom nastať situácia, keď tí, čo sa snažia plniť činy, sa cítia trápne, keď majú verejne vystupovať pred tými, ktorí sa dianiu na sneme iba spokojne prizerajú. Pre pohodu v kmeni je asi lepšie, keď sa členovia snažia plniť činy spoločne, prípadne sa navzájom „hecujú“.

Aktivity

Kým tvoria woodcrafterský kmeň či iné zoskupenie plnoletí členovia bez rodinných záväzkov, repertoár ich aktivít je prakticky neobmedzený. Môžu chodiť do hôr, lyžovať, splavovať rieky, putovať divočinou, táboriť, vyrábať výrobky, budovať táborové stavby... vždy, keď majú chuť a čas.

Vstupom do manželstva a narodením sa detí nastáva pre jednotlivých členov aj pre kmeň obdobie kompromisov. Výber aktivít musí zohľadňovať potreby a možnosti väčšiny. Spočiatku zrejme ubudne aktivít typu viacdenných výprav po horách či iných akcií, náročných na čas a organizáciu. Ťažisko činnosti sa presunie na rodinné stretnutia v domovoch členov, na chatách a podobne. Letné táborenie pri dobrom počasí už zvládnu aj celkom malé deti. Ak má woodcrafter v činnosti pokračovať aj po absolvovaní tohto kritického, „rodičovského obdobia“, je dôležité, aby sa mal kam vrátiť, aby organizáciu zatiaľ „potiahli“ iní.

Od vstupu do „rodičovského“ obdobia sa už woodcrafter nemôže venovať len sebe, kmeňu a Lige. Značnú jeho časť musí zasvätiť aj svojej rodine. Ak má šťastie, vykročí po ceste woodcraftu aj ona. Pobytom v prírode získavajú jeho deti prospešné návyky pre budúci život, postupne sa zapájajú do činnosti kmeňa, možno sa stanú woodcraftermi aj ony. Tu prerastá dovtedy čisto „dospelácky“ woodcraft do rodinného, ktorý už postupne presúva ťažisko aktivít do organizovania programu pre deti, prípadne pre rodičov s deťmi. Je krásne, ak si aj napriek tomu nájdu čas na vlastné sebazdokonaľovanie, na harmonický rozvoj svojej osobnosti v 4 smeroch, i dospelí woodcrafteri.

Smerové značky na Horu

„Mne sa na Setonovi vždy páčilo, že on vždy len namaľoval smerovú značku na strom. Ďalej si choďte sami, vychytajte si chyby a tak...,“ povedal v rozhovore pre časopis Woodcraft (č. 1/2010) Martin Kupka – Logan, prvý náčelník Ligy lesnej múdrosti po obnovení jej činnosti.

To isté platí aj pre prácu so základným nástrojom hľadača cesty na Horu, so Zvitkom brezovej kôry. Úpravami, ktoré v tomto dokumente vykonala česká LLM, sa z neho stalo komplexné, inšpiratívne dielo s premysleným systémom. Záleží len na samotnom hľadačovi cesty, ako s týmto materiálom bude narábať, či ho dokáže použiť ako nástroj svojho celoživotného rozvoja, vzdelávania, či sa preňho stane zdrojom radosti. Systém Stúpania na Horu núti woodcraftera skúšať, učiť sa nové a nové veci, rozširovať svoje obzory do oblastí, o ktorých nemal možno nijaké vedomosti.

Aby som sa stále nepohyboval len v teoretickej rovine, pokúsim sa v záverečnej časti tohto elaborátu vyjadriť svoje osobné pocity a skúsenosti s plnením orlích pier.

Najkrajšia zbierka

Keď sa dnes, po 20 rokoch od vykročenia na cestu k vrcholu pomyselnej woodcrafterskej Hory, obzerám späť, hľadím na orlie perá našité na šerpe a listujem v glejtoch (potvrdeniach o udelení orlieho pera za príslušný výkon), vynárajú sa mi spomienky na krásne i ťažké chvíle, na ľudí, z ktorých už niektorí nie sú medzi nami, na úlohy, ktoré mi obohacovali, či do istej miery aj komplikovali život. Ako M. Nevrlý, aj ja mám svoju „Najkrajšiu zbierku“, tu však ide o zbierku udelených orlích pier, ktoré boli čímsi iné, výnimočné.

Keďže som sa do plnenia orlích pier pustil až v relatívne zrelom veku, mal som pocit, že sa musím zamerať hlavne na výkony, vyžadujúce fyzickú zdatnosť, kým na to ešte mám. Aj preto mám dodnes najviac priznaných činov práve z 1.svetla. No poznám woodcrafterov, ktorí šport až tak nemusia, zato však radi niečo vyrábajú, poznávajú prírodu alebo pripravujú aktivity pre druhých. Tým pribúdajú činy skôr v iných svetlách. Často používam tvrdenie, že každý člen nášho kmeňa sa už založením svojej osobnosti zaraďuje do určitého svetla. Aj to je pekné na woodcrafte, že svoju cestu si v ňom môže nájsť každý.

Niektoré činy sme splnili „ľavou zadnou“, plnenie iných si vyžiadalo veľa úsilia, tréningu, opakovaných pokusov. Mne dalo najviac plnenie činov, ktoré označujem ako dlhodobé. Dlhodobé preto, lebo na ich splnenie sa nevyžaduje relatívne jednorazový výkon, ale činnosť, pravidelne opakovaná po dlhšie obdobie. A na tú je potrebná vytrvalosť a pevná vôľa.

Dlhodobé činy

Jedným z prvých do zbierky dlhodobých činov, ktoré si najviac vážim, bolo u mňa orlie pero získané za čin 1 P 1 (pôvodne 4 U 6) Kúpanie v prírode. Išlo o kúpanie sa vonku vo vode o prirodzenej teplote 300, resp. 365 dní v roku. Hoci mi to teraz samému znie neuveriteľne, získal som najprv čin za výkon 305 dní a o rok neskôr veľký čin za 365 dní. Prínos z otužovania sa bol, takpovediac, prvoplánový. Druhoplánovým ziskom boli každodenné vychádzky do prírody osamote či s podobne „postihnutými“ woodcraftermi, že som sa naučil lepšie si organizovať čas, pracovať s diárom, uvedomil si dôležitosť evidencie, systematickosti.

Následne som si uvedomil aj to, že naučený princíp môžem aplikovať do zárobkovej činnosti. Vďaka tomuto činu som začal spolupracovať s vydavateľstvami, prekladať z angličtiny knihy zahraničných autorov. Plán práce som si rozpísal do diára a snažil sa ho denne dodržiavať. Prekladanie kníh je zdrojom môjho vedľajšieho príjmu už 18 rokov.

Rád spomínam i na činy, ktoré som síce dodnes nedokončil, no aj tak mi veľa dali. Napríklad čin 3 R 4 Rozkladanie ohňa zápalkami. Pri ňom je treba rozložiť táborový oheň zakaždým len 1 zápalkou, každý oheň v iný deň a na inom mieste 15, resp. 30 krát za sebou. V kmeni sme si to ešte skomplikovali dodatkom, že zakaždým aj s použitím iného materiálu. Takže sme okrem klasiky – smrekového raždia, boli nútení skúšať aj iné: konáriky, nastrúhané drevo a koreňové vlásie rôznych stromov a krov, ich kôru, listy, plody, trávu, lišajník... Naučilo ma to spoznať vhodné palivové drevo na podpálenie i na prikladanie, rozoznať stupeň vlhkosti vetvičky podľa toho, či v prstoch praskne, že v kôre vetvičky sa zvykne držať voda, myslieť pri zapaľovaní na všetky hroziace komplikácie (vietor, dážď, kvapky vody, pot, neopatrné pohyby...). Hoci som s týmto činom začínal vždy znova a znova, podľa kmeňových podmienok som ho ešte nesplnil.

Niekedy je dobré si vybranú úlohu niečím skomplikovať, prípadne si plnené dlhodobé činy združiť do jedného obdobia. Osvedčilo sa mi, napríklad, spojiť si plnenie činu 1 F 1 Pravidelné výlety na bicykli (pôvodne 4 týždne na bicykli po 65, resp. 113 kilometrov) s plnením činu 2 K 1 Voľne rastúce byliny (pôvodne 40, resp. 80 divo rastúcich kvetín). Komplikáciou, ktorá sa mi oplatila vo forme dlhodobejšieho uloženia do pamäte, bolo moje rozhodnutie, že si každý nový kvietok nielen vyhľadám v atlase, ale si ho zakaždým aj „in situ“ nakreslím farebnými pastelkami. Dokázal som si tak všimnúť a uchovať viac dôležitých detailov.

Za veľmi dobrý prvok, ktorý môže pomôcť naštartovať zásadnú zmenu v životnom štýle, považujem dlhodobé činy z oblasti vôle a otužovania. Okrem už spomenutého otužovania odporúčam čin 1 P 4 Pravidelné cvičenie (cvičí sa mimo budovu či aspoň pri otvorenom okne 15 minút denne po dobu 1, resp. 2 rokov) a činy zo 4. svetla: 4 N 2 Nepríjemná povinnosť, 4 N 3 Odopieranie hmotnej veci a 4 N 4 Premáhanie slabosti.

Tiež som si plnil čin 1 E 4 Chôdza v prírode. Bolo pri ňom treba po 66 dní za sebou bez zastávky prejsť alebo ubehnúť v prírode 3 kilometre. Našiel som si niekoľko vhodných lokalít v peknom prírodnom prostredí, kde som mohol behávať (beh som zvolil kvôli zlepšeniu kondície, ale aj kvôli úspore času). Najmä spočiatku sa mi nie vždy chcelo. Lenže, keď máte za sebou už viac splnených dní, je vám ľúto čin prerušiť a prípadne začínať odznova. Aj tento aspekt je na dlhodobých činoch veľmi dobrý.

V závere plnenia tohto činu som sa náhodou dozvedel výsledok výskumu britských vedcov. Tí zistili, že ak sa chce človek zbaviť nejakého zlozvyku, či, naopak, začleniť do svojho života nejaký užitočný nový návyk, kľúčovou úlohou je vydržať 66 dní. Potom si už telo zvykne a nový stav bude považovať za normálny. Celkom s tým súhlasím. Plynulo som prešiel do plnenia veľkého činu (6 kilometrov po 99 dní) a po jeho splnení behávam ďalej, lebo „telo si to žiada“. Druhoplánovým prínosom tejto aktivity bolo zlepšenie fyzickej a psychickej kondície, znovunájdená radosť zo života a normalizácia hladiny predtým zvýšeného cholesterolu (bez liekov a stravovacích obmedzení). A každodenný pohyb v prírode, na zdravom vzduchu.

„Je dobré byť vonku,“ hovorí sa v jednej scéne filmu Tanec s vlkmi. Bezvýhradne s tým súhlasím. Nielen pre potechu oka a duše, ale aj kvôli energii, ktorá nás v prírode obklopuje a ktorú do seba nasávame zväčša bez toho, aby sme si to uvedomovali. „Polovica chorôb spočíva v ľudských mysliach, druhá polovica v ich domovoch.“ (E.T. Seton)

V závere tohto príspevku by som sa teda chcel veľmi poďakovať náčelníkovi Čiernemu vlkovi – Ernestovi Thompsonovi Setonovi, že vymyslel a uviedol do života takýto model pobytu v prírode. A tiež všetkým jeho súputnikom a nasledovníkom, ktorí jeho myšlienku udržiavali a udržiavajú pri živote.

Blue sky!
Modrú oblohu!